Keď som mala sedemnásť rokov, už dávno som vedela, že nadovšetko milujem literatúru. Ako som sa s ňou stretla? To je iný príbeh, ktorý rozhodne porozprávam čoskoro. No prirodzene, respektíve nadprirodzene som odvtedy snívala aj o tom, že jedného dňa napíšem fantasy knihu. A potom ďalšiu. A ďalšiu. Až kým neexnem pod otvoreným Wordom.
Práve v tých sedemnástich rokoch mi ako blesk z jasného neba (referencia!) pri pohľade na brezu s červenou korunou a čistobielym kmeňom napadol príbeh, ktorý bol odpoveďou na klasickú radu pre začínajúcich autorov: „Napíš knihu, ktorú si vždy chcel čítať.“ Tento príbeh totiž obsahuje ľudí, akých v literatúre na pozíciách hrdinov nevídam často alebo vôbec, pritom sú pre moje okolie reálnejší než ktorýkoľvek neohrozený zabijak démonov. Hovorím o sociálne znevýhodnených mladých ženách, zjazvených, postihnutých, slobodomyseľných a LGBTQ+. A keďže som to ja, nechýbajú tam významy smrti, čísel a zvláštne fantastické bytosti.
Predovšetkým to bol ale príbeh, na ktorý som vtedy proste nemala adekvátne schopnosti. Ako tínedžerka som predsa ešte nemala dostatok skúseností na písanie krásnej prózy, bez ktorej si nedokážem užiť knihu ani ako čitateľka, ani ako spisovateľka. Nevedela som rozlíšiť, ktoré myšlienky je dôležité šíriť a ktoré by som si mala vyhodiť z hlavy. Nedokázala som napísať realisticky znejúce postavy, činy a ich dopady.
A tak som písala Slnko a slzy ďalej, hoci s tým, že som si to po sebe nezniesla ani prečítať. Až tak mi to neprekážalo, veď som milovala tráviť čas s týmito postavami. Odkedy existovali v mojej hlave, prestali sa mi v nej plodiť nočné mory a nahradili ich príbehy a sny.
Keď som ale po rokoch konečne prišla na to, ako má tento román znieť a prebiehať, doľahlo (haha) na mňa zomieranie. Presne to, o ktorom som písala na blogu Život plný SMAgie v úvode o liečbe. Psychická hmla mi naďalej skrátka nedovolila rozmýšľať. Zdalo sa, že načasovanie Slnka a sĺz mi nikdy nevyšlo a ani nevyjde.
Aj tak nepripadalo v úvahu, že by som sa Slnka a sĺz vzdala. Veď zakaždým, keď som bola v nemocnici na pokraji smrti, som si seriózne povedala: „Ja nemôžem zomrieť, moja kniha nie je hotová.“ (S vedomím, že už budem mať rozpracovanú niektorú knihu vždy.)
No potom som dostala liečbu Risdiplam. Tá vyjasnila moju myseľ, vďaka čomu som v nej objavila celé rozvinuté svety plné komplexných postáv, ktoré som dovtedy len občas zahliadla pomedzi oblaky hmly. Patrili k nim aj protagonisti a krajiny z knihy Slnko a slzy.
V priebehu dvoch rokov som ju kompletne prepísala na verziu, ktorú som si pôvodne vysnívala. Naplnila som ju myšlienkami, na ktoré som hrdá. Obsadila som ju postavami – ľuďmi, ktorých milujem. Okorenila som ju vtipmi, z ktorých zopár ma pri poslednom čítaní donútilo vyprsknúť, pretože som na ne zabudla. A opriadla som ju mágiou, ktorá nevynecháva ľudí a bytosti s postihnutím.
A tak som si včera splnila jeden z mojich zďaleka najväčších snov – dopísala som knihu.
Ako my vozičkári najradšej parkujeme, na rovinu: Netuším, či niekedy vyjde. Som si úplne istá, že nie je ani najlepšia, akú mám momentálne vôbec v hlave, nieto ešte najlepšia zo slovenskej literatúry. Napriek tomu som na seba nesmierne hrdá, pretože štatistiky tvrdia, že len 3 % z autorov, ktorí začnú písať knihu, ju aj dokončia.
Ako nenapraviteľný rojko teda hneď, ako som si splnila jeden sen, začínam snahu o ďalší. Dnes posielam svoju knihu beta čitateľom, aby som ju čo najviac vylepšila pre oslovenie vydavateľstiev. Týmto Slnko a slzy po deviatich rokoch prestávajú sprevádzať mňa a začnú sprevádzať čitateľov, možno, ak uspejem, aj nadosmrti.
Medzitým si idem konečne oddýchnuť. A potom sa pustiť do ďalšej knihy, samozrejme.
Ak ste neviete dočkať Slnka a sĺz, pre Patreonov od úrovne Hodina asistencie a vyššie som zverejnila vetu alebo dve z každej kapitoly. Na podnet Patreona tam čoskoro zverejním aj svoj prvý návrh anotácie.
